Bol Štedrý večer a všade bolo krásne ticho. Nič sa
nehýbalo, ani myš. Toto sa ale nedialo pred Vianocami v roku 1995 v rodine Combs. Šestnásťroční chlapci sedeli na konci schodov a počúvali, ako sa ich rodičia hádajú. "Nesmieš nás nechať v takejto brynde!" počuli svoju matku kričať a potom videli vyjsť z dverí jej manžela. Dvojčatá odišli do svojích izieb a šli spať. Ale predstavy krásnych Vianoc s celou rodinou boli ďaleko od toho, na čo mysleli. Ich otec bol alkoholik a veľa ich nenaučil. Ale v 16ke, to boli len slušní chlapci. A ak bola jedna vec, ktorú sa od svojho otca naučili, tak to, ako nikdy nič neznamenať... D´alšie ráno zišli chalani zo schodov a pod stromčekom videli len málo darčekov a uplakanú maminku. Joel k nej prišiel. "Vráti sa späť, maminka?" zašeptal Joel. Pomaly zakrútila hlavou. "NIE!!!! On... On sa musí vrátiť! On je náš ocko!" jačal Benji. "Benji, ukľudni sa." povedala jeho mamka ticho. Benji sa šiel zavrieť do svojej izby. Niekoľko málo ďalších týždňov bolo pre nich mučením. Jedného dňa po škole, Benji vstúpil do svojej izby a zamkol dvere. Sedel na svojej posteli a vzal si do ruky svoj nôž. Chvíľu tam len sedel s nožom na zápästí. Ešte chvíľu sedel, ale potom zišiel zo schodov. Objal Joela a povedal mu, "milujem ťa. Zbohom!" pustil ho a šiel znovu do izby. Joel tam len stál, nevedel, čo má povedať alebo urobiť. Keď Benji prišiel do izby, schytil svoj nôž. Práve, keď si ho dal k zápästiu, vstúpil Joel. "Benji, ak odídeš, ako to tu zvládnem?" povedal Joel a začal plakať. Benji odhodil nôž a Joel sa vedľa neho posadil. Benji položil svoju hlavu na Joelovu hruď. Joel ho objal a povedal, "zvládneme to. Spoločne sa z toho dostaneme"
(O 3 roky neskôr) Benji držal telefónne číslo a ruky sa mu triasli. Číslo jeho otca. Dostal ho pred niekoľkými dňami, ale nemal odvahu mu zavolať. Sedel na svojej posteli a strnulo hľadel na číslo. Myslel si, že keď otcovi zavolá, je možné, že ich rodina bude zasa pohromade. Jeho život by bol normálny. Konečne by dostal to, po čom túžil už niekoľko uplynulých rokov. Nakoniec nabral odvahu a vytočil číslo. Zazvonilo to trikrát a potom to vzal muž. "Haló!" to bol jeho ocko. "Ocko?" povedal Benji vratkým hlasom. "Josh?" "Nie, oci. Tu je Benji." povedal a potlačil slzy. Otec nerozpoznal jeho hlas. "Ó! Benji, prečo mi voláš?" "Chýbaš mi, oci. A myslel som si, že možno by sme sa mohli ísť prejsť a možno by sme stihli i večeru." "Nie." toto malé slovo rozbilo všetky Benjiho nádeje. "Nie, nemôžem. Mám dobrý obchod a spôsob môjho života je zasa skoro obyčajný. Chcem na vás zabudnúť." Benjimu spadla slza na tvár. "Ja... Milujem ťa, oci. Buď pozdravený!." zavesil telefón, a len tam chvíľu sedel . Potom zaboril tvár do dlaní a ticho plakal. Zaspal a zobudil ho až Joel, keď búchal na jeho dvere. Utrel si oči a otvoril. "Hej! Benji. Je všetko v poriadku?" Joelov starajúci tón urobil Benjimu trochu lepšie. "Hej, Joel. Je mi dobre. Joel, Potrebujem s tebou hovoriť. Chcem, aby si sa posadil." Benji nepovedal Joelovi, ani nikomu inému, že volal ockovi. '"Tak čo se deje, Benji?" Benji pozeral na zem, potom do Joelových očí. Objal ho a povedal, "Joel... Ja... Ja som volal ockovi. Spýtal som sa ho, či by sa nevrátil, aby sme žili zasa spoločne. Mohli by sme byť znovu rodina. On... On povedal..." Joel sa rozčúlene spýtal "povedal ÁNO?" Benji nechcel bratovi zlomiť srdce, ale nemohol mu zaklamať. Benji ho znova objal a pozrel sa na neho. Nemusel mu čokoľvek povedať. Joel poznal odpoved´. Potom len plakali vo vzájomnom objatí. "Milujem ťa, Benji" "Milujem ťa tiež, Joel." "čo sa stalo s našou rodinou, Benji?" "Neviem." "Nemôžeme to takto brať." "Joel, raz sme si povedali, že cez toto prejdeme. Zvládneme to, spoločne" "Benji, si všetko, čo mám." "A ty si tiež všetko, čo mám, Joel." Benji a Joel se navzájom objali. Celí boli zmáčaní slzami. Benji pustil Joela. Hľadal odpoveď, ale jeho oči nič nehovorili. Boli potichu, pripadalo im to ako večnosť. Potom Joel povedal, "ďakujemi ti, Benji." Benji sa len na svojho brata usmial a povedal," ďakujem ti, Joel.''
(O 6 rokov neskôr) Chalani boli v Severnej Karolíne na cestách. Boli celý deň zavretí, a tak sa Joel rozhodol ísť do kina. Vyšiel z budovy kina, sám, ako obyčajne. Bolo dosť skoro a on sa rozhodol, že si trochu prejde mesto. Keď šiel dole po ulici, vrazil do muža, ktorý držal veľa sáčikov. Muž ich pustil a tak sa Joel zohol, aby mu pomohol. "Prepáčte mi to." povedal Joel, keď zbieral potraviny. "To je v poriadku."povedal muž. Joel si všimol eště niečo ležiace na zemi a zobral to, pritom tomu venoval letmý pohľad. Zistil, že je to občianka "Combs?" čo?" Joelovi nikdy, až do tej doby tak neiskrili oči. "Ocko?" muž otočil svoju tvár preč. Oči sa mu zaliali slzami. "To si ty!" povedal Joel. Len na neho pozeral. "Ospravedlňujem sa, ale ja musím ísť." "Ocko, ja..." "Joel, nerob to. Ospravedlňujem sa." "Ale ocko..." Jeho otec len odišiel. "Ocko, prosím, neodcházaj odo mňa znovu." Jeho otec ľahko odchádzal. Len mierne otočil hlavu a povedal, "nerob mi to. Vieš, ako je to ťažké ťa vidieť? Nemôžem sa pozerať na televíziu a vidieť ťa tam." Joelove oči boli mokré. "Prisahal som, že ťa nenávidím, oci. Ale nie je to tak, ja..." "Nehovor to Joel. Pretože to nie je pravda. Nemôžeš ma milovať." Jeho otec len odišiel. "Oci.Oci, prosím ťa! Prosím!" jeho otec sa ani neotočil. Len stále šiel. "Nenávidím ťA!" kričal eště Joel. "Prisahám Bohu, že ťa nenávidím! Ako môžeš?!? Ako mi toto môžeš urobiť! Ja som tvôj syn!" jeho otec odišel uplakaný. "Milujem ťa." šeptal Joel. "Milujem ťa tak veľmi." Joel len plakal. Nemohol tomu uveriť, ale stalo sa to. Bolo po všetkom. Nikdy so svojím otcom neboli rodina. Už by nikdy nechcel mať svojho otca pri sebe. Nikdy.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
